Zmení vojna na Ukrajine Európu?

Spomienky na minulosť a pohľad do budúcnosti: ako vojna na Ukrajine mení Európu

Zmení vojna na Ukrajine Európu?

Obe strany v tejto vojne drancovali históriu. Vladimír Putin tvrdí, že „denacifikáciou“ Ukrajiny si zopakuje druhú svetovú vojnu, zatiaľ čo jeho sily znesväcujú miesto holokaustu Babyn Jar.

Putinovi oponenti majú svoje vlastné analógie. Putin je podľa nich Hitler, Stalin alebo cár Peter Veľký.

Naši odborníci zaznamenali na sociálnych sieťach viaceré príspevky z doby stredoveku, aby Západu pripomenuli, že keď bol Kyjev v 11. storočí prekvitajúcou metropolou, Moskva bola ešte púšťou.

Historikov tieto debaty nezaujímajú. Vedia, že obe strany môžu na „overenie“ svojich tvrdení predložiť mapy a historické pramene. Tie však nemusia formovať súčasnú realitu. Ako povedal zástupca Kene pri OSN o situácii v Afrike, kde sa hranice z koloniálnej éry naďalej trieštia:

Namiesto toho sa historici zameriavajú na rýchlo sa meniacu súčasnosť. Uvedomujú si, že na Ukrajine sa dejiny tvoria, nie prehrávajú. V tomto procese sa mení tvár Európy.

 

Nemecko mení kurz

Nemecko mení svoj prístup
Nemecko mení svoj prístup. Zdroj: www.pexels.com

V priebehu jedného týždňa boli niektoré staré istoty o Európe vyhodené von oknom. Najpozoruhodnejšie je, že Nemecko, ktoré sa vďaka svojej nacistickej minulosti vyhlo tomu, aby sa stalo významnou vojenskou mocnosťou, sa teraz zaviazalo dramaticky zvýšiť svoje vojenské výdavky. Po počiatočnej injekcii vo výške 100 miliárd eur bude nasledovať zaručená suma vo výške najmenej 2 % HDP, ktorá sa má vynaložiť v každom rozpočte.

Nemecký kancelár Olaf Scholz v rozpore so svojou stálou politikou zakazujúcou predaj zbraní do vojnových oblastí oznámil, že jeho krajina sa pripojí k zvyšku Európy a poskytne zbrane Ukrajincom. Nemecké jednotky teraz smerujú do Litvy a na Slovensko, zatiaľ čo letecké a námorné jednotky boli nasadené do Rumunska, Pobaltia a Stredozemného mora.

Navyše, nemecký prístup k energetickej bezpečnosti z čias Merkelovej, ktorý ešte pred niekoľkými dňami spočíval na prísľube dostatku ruského plynu, bol zmarený.

A čo na to NATO?

Nápor na NATO
Zúčastní sa NATO vojny? Zdroj: www.pexels.com

Ide o nápor na NATO? Aj v iných krajinách sa NATO ponáhľalo na východ a pobaltské štáty Lotyšsko, Litva a Estónsko sa stali narýchlo dohodnutým stanovišťom pre jednotky NATO.

Verejná mienka vo Fínsku, ktoré bolo celé desaťročia rozhodne proti vstupu do NATO, sa náhle zmenila a petícia občanov si vynútila parlamentnú diskusiu o tejto otázke. Okrem Fínov získalo osobitný prístup k spravodajským informáciám NATO aj Švédsko, ktoré nie je členom NATO, aby pomohlo koordinovať európske reakcie na vojnu.

Teraz sa dokonca objavili správy, že Poľsko, Slovensko a Bulharsko poskytnú svoje stíhačky ukrajinským bojovým pilotom, čím sa rozširuje obzor hraníc medzi vojenskou pomocou a aktívnou účasťou.

Dokonca aj Švajčiarsko, ktorého neutralita trvá od napoleonských vojen, sa zrazu pripojilo k hospodárskym sankciám EÚ zameraným na ruské banky a aktíva.

Zmeny na juhovýchode Európy

Aj ďalšie európske štáty menia svoj politický kurz. Bosna uvažuje o formálnom vstupe do NATO, zatiaľ čo Kosovo sa snaží získať na svojom území stálu základňu USA.

Oba tieto kroky by boli pred týždňom považované za nemysliteľné provokácie voči Rusku a pre NATO by stále predstavovali riskantné možnosti. Ale keďže NATO vyhlásilo, že Európa stojí na úsvite „nového normálu“, takéto predchádzajúce tabu ustupuje túžbe „viac podporiť krajiny ako Gruzínsko, Moldavsko a Bosna a Hercegovina“.

Medzitým boli do Rumunska vyslané francúzske jednotky v rámci „strategickej solidarity“ Európy so susedmi Ukrajiny.

Udalosti odsunuli bokom predchádzajúce opatrné diskusie o dôsledkoch rozšírenia NATO vo východnej Európe.

Na juhovýchode Turecka turecký prezident Recep Tayyip Erdogan, ktorý sa snažil ísť strednou cestou medzi Ruskom a NATO, tiež podľahol tlaku svojich spojencov z NATO a aktivoval Dohovor z Montreux z roku 1939. Tým sa turecký prieliv fakticky uzavrel pre vojnové lode, čo výrazne obmedzilo schopnosť Ruska presunúť viac lodí zo Stredozemného mora do Čierneho mora a ďalej na Krym a do Odesy na juhu Ukrajiny.

 

Nie všetko je inak

Hoci sa zdalo, že Poľsko a Maďarsko spolu s Bulharskom, Rumunskom a Moldavskom zmenili svoju notoricky protiutečeneckú politiku a otvorili svoje východné hranice, odvtedy sa ukázalo, že toto otvorenie je stále založené na rasovej báze. To znamená, že hranice môžu ľahko prekračovať európski Ukrajinci, ale pre arabských, ázijských a afrických utečencov, ktorí sú nútení utekať pred prácou a štúdiom na Ukrajine, sú stále veľmi reálnymi prekážkami.

Viacerí naši odborníci sa zhodujú na tvrdení, že niektoré spojenectvá s Moskvou zostali pevné. Príbeh bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka je dobre známy. Jeho osud je verejne spojený s Ruskom, odkedy vypukli masové protesty po tom, ako podvodné voľby destabilizovali jeho uchopenie moci. Konflikt využil na posilnenie svojej moci prostredníctvom pochybného referenda.

Mimo Balkánu je však menej známy postoj srbského prezidenta Alexandra Vučiča, ktorý deklaroval kvalifikovanú podporu Putinovi, aby si udržal ruskú podporu pre srbské ciele v Kosove a Bosne. „Srbsko rešpektuje normy medzinárodného práva,“ vyhlásil, „ale Srbsko chápe aj svoje vlastné záujmy.“

Zabudnuté dejiny

Na rozdiel od niektorých správ nejde o prvú veľkú vojnu v Európe od druhej svetovej vojny. Balkán strávil väčšinu 90-tych rokov 20. storočia vo vojne, ktorá priniesla rozpad Juhoslávie, neuveriteľne ťažké etnické čistky, srbskú genocídu, bombardovanie Belehradu zo strany NATO a pokračujúce obsadzovanie Kosova. Putin nikdy nezabudol na činnosť NATO na Balkáne.

Takisto vojenskému konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorý trvá od roku 2014, predchádzala rusko-gruzínska vojna z roku 2008.

Na inom mieste Iračania poukázali na to, že ruský útok na Ukrajinu je ozvenou americkej invázie do Iraku v roku 2003, invázie, ktorá tiež spochybnila pevnosť medzinárodného práva.

Naši špecialisti na historické údaje si však uvedomujú, že tieto minulé vojny v Európe a mimo nej nevyvolali taký rýchly a jednotný európsky postup, aký vidíme teraz. Neviedli ani k hrozbe jadrového konfliktu, ktorá sa znovu objavila, keď Európa kráča po tenkom lane medzi vojenskou pomocou a aktívnym bojovníkom, ktorý by mohol vyvolať také jadrové dôsledky, akými hrozí Putin. Tejto jadrovej dileme nečelili Hitler, Stalin ani cári.